Miesto výkonu práce ...

01.07.2021

Miesto výkonu práce, pravidelné pracovisko, pracovná cesta , vyslanie zamestnanca


Rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie toho, kedy sa výkon práce zamestnanca považuje za výkon práce na pracovnej ceste je dohodnuté miesto pravidelného pracoviska, resp. miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve.

Miesto výkonu práce podľa Zákonníka práce
§ 43
(1) V pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú:
.....
b) miesto výkonu práce (obec, časť obce alebo inak určené miesto),
.....
(5) Ak je miesto výkonu práce v cudzine, zamestnávateľ v pracovnej zmluve ďalej uvedie
a) dobu výkonu práce v cudzine,
b) menu, v ktorej sa bude vyplácať mzda, prípadne jej časť,
c) ďalšie plnenia spojené s výkonom práce v cudzine v peniazoch alebo naturáliách,
d) prípadné podmienky návratu zamestnanca z cudziny.

(6) Informácie uvedené v odseku 5 sa poskytnú zamestnancovi len vtedy, ak čas zamestnania v cudzine presiahne jeden mesiac.

Napríklad:
Ak by zamestnanec mal dohodnuté miesto pravidelného pracoviska/miesto výkonu práce v sídle spoločnosti a za predpokladu, že zamestnanec nemá so zamestnávateľom dohodnuté podľa § 2 ods. 3 zákona o cestovných náhradách osobitné miesto pravidelného pracoviska na účely zákona o cestovných náhradách, potom sa jeho výkon práce mimo sídla spoločnosti považuje za výkon práce na pracovnej ceste a má nárok na náhrady podľa zákona o cestovných náhradách, teda aj na stravné za podmienok ustanovených v § 5 zákona o cestovných náhradách.

Ak by zamestnanec mal dohodnuté miesto pravidelného pracoviska/miesto výkonu práce širším spôsobom, napr. konkrétna obec a za predpokladu, že zamestnanec nemá so zamestnávateľom dohodnuté podľa § 2 ods. 3 zákona o cestovných náhradách osobitné miesto pravidelného pracoviska na účely zákona o cestovných náhradách, potom sa jeho výkon práce mimo tejto obce považuje za výkon práce na pracovnej ceste a má nárok na náhrady podľa zákona o cestovných náhradách, teda aj na stravné za podmienok ustanovených v § 5 zákona o cestovných náhradách.

Ak by zamestnanec mal pravidelné pracovisko na účely zákona o cestovných náhradách dohodnuté v mieste trvalého pobytu (bydlisku), potom sa jeho výkon práce mimo toto miesto považuje za výkon práce na pracovnej ceste (napr. aj v sídle spoločnosti).

Pracovná cesta podľa Zákonníka práce
§ 57
(1) Zamestnávateľ môže zamestnanca vyslať na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca na nevyhnutne potrebné obdobie len s jeho súhlasom. To neplatí, ak vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce alebo ak možnosť vyslania na pracovnú cestu je dohodnutá v pracovnej zmluve. Na pracovnej ceste zamestnanec vykonáva prácu podľa pokynov vedúceho zamestnanca, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal.

(2) Zamestnanca môže počas dočasného pridelenia k užívateľskému zamestnávateľovi vyslať na pracovnú cestu len užívateľský zamestnávateľ. Na účely vyslania na pracovnú cestu podľa prvej vety sa užívateľský zamestnávateľ považuje za zamestnávateľa dočasne prideleného zamestnanca.

Zákonník práce neobsahuje všeobecné vymedzenie pracovnej cesty a § 57 rieši len časť otázok spojených s dispozičným oprávnením zamestnávateľa vyslať zamestnanca na pracovnú cestu.
Z ods. (1) možno odvodiť dva druhy pracovných ciest:

a) pracovná cesta, na ktorú sa zamestnanec môže vyslať bez jeho súhlasu a

b) pracovná cesta, na ktorú sa zamestnanec môže vyslať len ak s vyslaním súhlasí.

V ods. (1) sa vymedzuje len pracovná cesta mimo obvodu obce pravidelného pracoviska zamestnanca alebo bydliska zamestnanca.

Podľa Zákonníka práce:

  • ak ide o pracovnú cestu v rámci obvodu obce pravidelného pracoviska (napr. Hlavná 3, Košice - obvod obce sú Košice a pracovná cesta je v Košiciach) alebo bydliska zamestnanca, nevyžaduje sa súhlas zamestnanca, ak sa vyslal na pracovnú cestu,
  • ak ide o pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska (napr. Hlavná 3, Košice a pracovná cesta je do Prešova) alebo bydliska zamestnanca (bydlisko a pracovisko môže byť v praxi rôzne) vyžaduje sa súhlas zamestnanca s výnimkou:
    • vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce(napr. druh práce - vodič kamiónovej dopravy),
    • vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého miesta výkonu práce,
    • ak možnosť vyslania na pracovnú cestu je dohodnutá v pracovnej zmluve(t.j. zamestnanec súhlasí priamo v pracovnej zmluve s vysielaním na pracovné cesty; túto dohodu potrebné vyjadriť priamo v pracovnej zmluve, nie mimo nej).

V prípade ods. (1) rozhoduje o tom, či sa na vykonanie pracovnej cesty vyžaduje súhlas zamestnanca geografické určenie - obvod obce pravidelného pracoviska (Zákonník práce pravidelné pracovisko nevymedzuje - viď. ďalej) alebo bydliska zamestnanca (je to miesto, kde zamestnanec zvyčajne býva a nie je tu väzba na trvalý alebo prechodný pobyt).

Zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v § 2 ods. 3 a 4 definuje tzv. pravidelné pracovisko:

1) Pravidelné pracovisko podľa tohto zákona je miesto písomne dohodnuté so zamestnancom.
2) Ak také miesto nie je dohodnuté, je pravidelným pracoviskom miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve alebo v dohodách o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru.

3) Ak ide o zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno ako pravidelné pracovisko dohodnúť aj miesto pobytu.3) (viď. zákon č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky a zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov).

4) Pravidelné pracovisko zamestnanca vyslaného na pracovnú cestu počas dočasného pridelenia je miesto jeho výkonu práce počas dočasného pridelenia dohodnuté v dohode o dočasnom pridelení alebo v pracovnej zmluve;3a) (odkaz 3a smeruje na § 58 ods. 5 Zákonníka práce). odsek 3 sa v tomto prípade nepoužije (t.j. nemožno uplatniť pravidlo 1 až 3).

Pracovná cesta podľa Zákona o cestovných náhradách

§ 2 ods. 1 zákona o cestovných náhradách vymedzuje aj pojem "pracovná cesta".

Pracovná cesta podľa tohto zákona je čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko (odsek 3), vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. Pracovná cesta podľa tohto zákona je aj cesta, ktorá trvá od nástupu osoby uvedenej v § 1 ods. 2 na cestu na plnenie činností pre ňu vyplývajúcich z osobitného postavenia vrátane výkonu činností do skončenia tejto cesty.

Z uvedeného vyplýva, že miesto výkonu práce a pravidelné pracovisko môžu byť určené rovnako ale aj odlišne, napr. miesto výkonu práce Hlavná 3, Košice a pravidelné pracovisko: Košice.

Z tohto hľadiska:

  • súhlas s pracovnou cestou sa viaže na pravidelné pracovisko (ak ide o pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca)
  • náhrady za pracovnú cestu sa odvíjajú od toho, že zamestnanec nastúpil na pracovnú cestu, t.j. cestuje na výkon práce do iného miesta ako je jeho pravidelné pracovisko, vracia sa z miesta výkonu práce (čas cesty) a výkon práce mimo pravidelného pracoviska,
  • pracovná cesta ako taká z hľadiska Zákonníka práce sa realizuje mimo miesta výkonu práce (t.j. ide o výkon práce na mieste inom ako je miesto výkonu práce dojednané v pracovnej zmluvy - k určitým výnimkám viď. dočasné pridelenie podľa § 58 a vyslanie § 5 ods. 6).

V praxi tak nastáva situácia, že zamestnanec má ako miesto výkonu práce určené sídlo spoločnosti, ako pravidelné pracovisko Košice (napr. vodič MHD). V tejto súvislosti je zamestnanec de facto na pracovnej ceste ak vykonáva prácu mimo miesta výkonu práce (miesto výkonu práce je sídlo zamestnávateľa), pričom pokiaľ ide o výkon práce na pravidelnom pracovisku, v zmysle § 57 sa na ňom nevyžaduje súhlas zamestnanca a zamestnancovi nepatria cestovné náhrady (keďže z hľadiska zákona o cestovných náhradách nie je zamestnanec na pracovnej ceste).

Príklady - vodiči:

Ak má vodič nákladnej dopravy nad 3,5 t a vodič autobusu miesto výkonu práce na území SR, v rámci pracovnej zmluvy vykonáva prácu tak na území SR ako aj vykonáva tranzit, prípadne naloženie alebo vyloženie tovaru v inej členskej krajine EÚ, nie je takáto cesta vnímaná ako vyslanie.

V kontexte slovenského pracovného práva sa v takomto prípade jedná o zahraničnú pracovnú cestu.

V takomto prípade patria zamestnancom cestovné náhrady pri zahraničnej pracovnej ceste a slovenské mzdové nároky.

POZOR! Iné členské štáty EÚ môžu riešiť otázku posúdenia zahraničných pracovných ciest odlišne.

Aby aj prípad vodiča nákladnej dopravy bolo možné posudzovať ako vyslanie zamestnanca na výkon prác pri poskytovaní služieb v medzinárodnej preprave, musel by byť vyslaný z územia SR na územie iného členského štátu EÚ k príjemcovi služby a to na základe zmluvy uzatvorenej medzi zamestnávateľom a príjemcom služby a vodič by musel poskytovať prepravné služby v prospech prijímateľa služby (tretej osoby).

Ak by bol teda vodič vyslaný k prijímateľovi služby do iného štátu EÚ, pre ktorého by potom v rámci zmluvy vykonával prepravné služby na území tohto štátu, spoločnosť, ktorá je jeho zamestnávateľom a ktorá ho na výkon prác vyslala, je povinná dodržať podmienky uvedené v § 5 Zákonníka práce.

Príklad - obchodný zástupca

Obchodný zástupca má v pracovnej zmluve uvedené miesto výkonu práce vo zverenom regióne - východ Slovenska (kraj PO a KE) a
miesto vyslania na pracovnú cestu je BB.

Kedy zamestnancovi ráno začína pracovná doba? Ak každé ráno sadá do auta a cestuje k zákazníkom, niekedy aj 2 hod. z domu.


Podľa Zákonníka práce platí, že cesta do zamestnania a späť nie je výkonom práce ani sa nezapočítava do pracovného času.

Miesto výkonu práce, ktoré je dohodnuté so zamestnávateľom v pracovnej zmluve, sa považuje za "pravidelné pracovisko".

Pokiaľ ide napr. o pracovné stretnutie mimo pracoviska, pôjde o pracovnú cestu. Za takú považujeme čas od nástupu na cestu do iného miesta, vrátane výkonu práce do skončenia tejto cesty.

V danom prípade sa odporúča konkretizovať so zamestnávateľom tzv. pravidelné pracovisko.

Čím širšie je vymedzené miesto výkonu práce, tým skôr je potrebné písomne so zamestnancom dohodnúť aj samotné pravidelné pracovisko.

Zákonník práce presne demonštruje, čo by sa malo rozumieť miestom výkonu práce a to: obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto. Je možná aj dohoda o viacerých miestach výkonu práce (R 10/1971), jednoducho a presne, aby bolo platným právnym úkonom.

U zamestnancov, u ktorých zo zvláštnej povahy povolania vyplýva častá zmena pracoviska, je možné ako toto pracovisko dohodnúť aj miesto bydliska zamestnanca. V takomto prípade je výkon práce na každom inom mieste pre zamestnanca vždy pracovnou cestou.

Aj keď sa uzavrie zmluva s obchodným zástupcom s napr. celorepublikovou pôsobnosťou, má obchodný zástupca nárok na cestovné náhrady, ale za tým účelom je potrebné určiť, jedno tzv. pravidelné pracovisko na účely cestovných náhrad priamo v pracovnej zmluve.

Platí však, že ak zamestnanec pri podpise pracovnej zmluvy prejavil súhlas so širokým vymedzením miesta výkonu práce, nemôže následne požadovať zúženie miesta výkonu práce z pohľadu vykonávanej práce. Nedochádza teda ani k naplneniu ustanovenia § 17 Zákonníka práce o neplatnosti právneho úkonu a predmetné určenie miesta výkonu práce je nevyhnutné vnímať ako platne dohodnuté.

Avšak, Inšpektorát práce rieši takéto prípady s tým, že ich považuje za obchádzanie zákona, nakoľko zamestnancovi nevznikne nárok na cestovné náhrady a tým pádom by zamestnanec znášal náklady na pracovné cesty namiesto zamestnávateľa.

Príliš široko vymedzené miesto výkonu práce by mohlo byť posúdené súdom ako forma obchádzania zákona a súd by mohol zaviazať zamestnávateľa k úhrade nákladov, ktoré zamestnancovi vznikli pri výkone pracovných ciest.